Niečo ako ja

Vždy som si myslela, že už dávno beriem ako súčasť prirodzenú a potrebnú. Potom však prišiel moment, kedy mi nečakane umrel najbližší člen rodiny a ja som si až vtedy uvedomila, aká je. Je odporne absolútna a nezvrátiteľná. Nespravíte už nič. Uvedomila som si svoju bezmocnosť a svoju slabosť a silu zároveň. Okrem smútku a hnevu mi do života priniesla "tony" úvah o živote, o smrti samotnej a o tom, čo po nej príde, a či vôbec niečo príde. Včera som nemohla spať, a tak som si povedala, že to, čo nechcem rozprávať svojmu okoliu, to napíšem sem. Niektoré moje myšlienky mňa samu privádzajú k pochybnostiam o mojom zdravom uvažovaní, ale to je jedno. Už mám v hlave toľko predstáv o možnostiach, ako to všetko dopadne... Moja jediná predstava o živote po smrti bola donedávna taká, že žiadny nie je. Že človek/zviera zomrie a to je koniec. Žiadny ďalší svet nás nečaká a ostane nič. Nie tma a ticho, proste absolútne nič. Po smrti v rodine som si však začala klásť otázku: na čo by to všetko okolo bolo dobré, ak nás nečaká nič? Je len obyčajná radosť zo všedného dňa, detský smiech, láska... -proste hocičo, čo bežne ľudia považujú za niečo radosti hodné všetko, čo vie svet dosiahnuť? Snáď toto všetko okolo nie je len preto, aby tak úbohý tvor ako človek mal úsmev na tvári. Jedna možnosť je (v mojej hlave) tá, že to vôbec nie je o nás. Že nikomu a ničomu nezáleží na ľuďoch. Je vlastne dosť smiešne si myslieť, že svet, a tým nemyslím len ten na Zemi, je kvôli nám, ľuďom. Ale naozaj nemáme iný význam ako si to tu odžiť a dovidenia? Možno sme len prostriedkom niečoho, čo neviem pomenovať, proste dákej vyššej sily. Možno sa len baví na tom, ako proste sme. Alebo sme prostriedkom k niečomu, čo príde po nás. Možno láska nie je vôbec nič úžasné, môže to byť len nám vnútená "funkcia", ako sa navzájom ochraňovať, množiť a dosiahnuť niečo, čo "vyššia sila" chce. (presne teraz sa cítim ako blázon a som rada, že to nehovorím niekomu, kto ma pozná). Alebo naopak sme dôležití. Vyvinieme sa v niečo viac, tým myslím duchovne, a toto je pre nás dobrá cesta, ktorá nás vyformuje. No predstava, že po smrti sa všetci stretneme a budeme zase spolu šťastní je príliš utopistická. Na čo by to bolo? Vážne by bolo všetko stvorené len pre potešenie nás samých? To ťažko. Moja dosť "obľúbená predstava" o tom, čo bude po smrti je taká, že akonáhle umrieme, tak sa narodíme v podobe inej osoby alebo zvieraťa alebo rastliny. Možno budem v budúcom živote mrkva :D Možno som už bola. Prešla som si život ako každá rastlina, ako každý živočích, až som sa nakoniec stala človekom. Možno plytkým a hlúpym a v budúcom živote budem dáky nadpriemerne inteligentný muž a budem opovrhovať ľuďmi, medzi akých patrím v tomto živote ja sama. Nech to bude akokoľvek, je asi dobre, že to za života nevieme a asi nikdy ani nebudeme vedieť. Nedá mi však na to nemyslieť. Nedá mi nemyslieť na to, čo je s dušami tých, ktorí umreli. Len tak sa stratili? To hádam nie. Hádam je niečo viac. Inak v tomto živote nevidím zmysel, aj keď mám pekný život a dobrých ľudí okolo seba a viem sa tešiť z maličkostí, ale je to naozaj všetko? Kiež by mi na to niekto vedel odpovedať. Vlastne... aj keby mi odpovie, tak mu neverím. Tak ako je otázny zmysel života, tak otázny je zmysel tohto, čo som napísala, ale nech...